Autumna – príbeh o celistvosti

Po rozkvitajúcej jari, slnečných letných dňoch, prichádza obdobie, kde svetlo odchádza do úzadia a prenecháva priestor tieňu. Čas, kedy sa vynára naša vlastná tma, aby zachovala rovnováhu života, bola uvidená a prijatá. A tak, milý človek, keď ju uvidíš, zastav sa na chvíľu, a odváž sa vykročiť. Vykročiť na cestu, ktorá ťa naučí o Tebe mnohé. Čaká Ťa tam tá, ktorá vie. Ktorá Ti ukáže svet zo strany tieňa. Aby si na konci našiel svetlo vo farbách, aké si doteraz nevidel.

Vždy keď sa priblížiš k hranici, ktorá oddeľuje svet povrchu a podzemia, uvidíš ju tam stáť. Pozorujúcu, ľahko a pevne, s jemným nezáujmom a náznakom pobavenia v očiach. Pozorujúc Ťa, či tentokrát dokážeš prísť bližšie. Odvážiť sa vkročiť tam, kde si dávno nebol. Na miesta, v ktorých sa ozýva Tvoje skutočné meno, volaný hlasmi tých, na ktorých si už možno zabudol.

Ona sa nikam neponáhľa. Dáva Ti zatiaľ priestor, aby si vykročil sám. Ona nikam nepôjde, ona je Doma. Kráľovná toho miesta, ktorého sa tak bojíš. Vidí a vie všetko, pozná Tvoje najhlbšie obavy, vie o Tvojich skrytých daroch, ona vie, kto si. V tomto období rastie jej sila, aj preto Ťa pozoruje zo svojho miesta o niečo dlhšie. Dáva Ti možnosť, rozhodnúť sa dnes.

Volá Ťa. Volá Ťa hlasom, ktorý počuješ iba Ty. Desí Ťa a vábi zároveň. Je to kráľovná, je to vyhnanec, je to tá, ktorá sa objaví a stráca, ale je pretkaná životom neoddeliteľne. Počuješ ju? Počuješ, ako Ťa volá na cestu, na ktorej môžeš objaviť, kto skutočne si? Musíš však urobiť najťažšie rozhodnutie. Odvážiť sa ponoriť sa, ponoriť do sveta svojich tieňov, svojich zabudnutých bojov, do svojho súkromného pekla, ktoré si stvoril sám. Nemusíš sa však báť, pokiaľ uveríš jej. Pokiaľ veríš v ňu, bude Ti sprievodcom na ceste, ktorá Ťa zceliství. Hoci najprv Ťa rozloží do poslednej časti, aby si sa mohol poskladať nanovo.

Ona tam bude s Tebou, chvíľu videná, chvíľu stratená v hmlách. Bude však stále prítomná, navzdory tomu, či ju Ty uvidíš. Jej tanec a spev Ťa budú opantávať, jej chladný pokoj desiť a utišovať, farby, ktoré Ti ukáže, Ťa budú budiť zo snov, a nebudeš vedieť či ešte bdieš alebo spíš…

To, čo v Tebe prebudí, nebudeš poznať, a zároveň budeš vedieť, že je to Tvoje. Fascinácia a hrôza, chuť zastať a vnímať navždy, chuť rozbehnúť sa a nikdy nezastaviť. Ukáže Ti všetko. To, čo si už nechcel nikdy vidieť, ona Ti to ukáže z každej strany. To, od čoho si chcel utiecť, v tom Ťa nahého vykúpe. Bude zbierať Tvoje slzy a Tvoj pot, a urobí Ti z nich náhrdelnék bojovníka, ktorý bude zdobiť Tvoju hruď. Bude Ťa páliť, bude Ťa mraziť, bude z Teba kovať podobu, ktorá Ti odjakživa prislúchala.

A vášnivé teplo bude striedať vlhký chlad, slnko mesiac, blízkosť prázdnota. A ty budeš pokračovať ďalej. hoci by si toľko krát chcel splynúť s tvrdou zemou, po ktorej kráčaš, a už nič viac necítiť. Nevidieť všetkých tých démonov starých dní, ktorí Ťa hlasne a divoko vítajú tam, kde si ich pred rokmi poslal do exilu. Sú zdivočení, sú silní, sú desiví, a ty si sám. Sám proti všetkému, čo kedysi bolo Tvoje, ale Ty si to poslal preč. Ono to nezmizlo, oni ostali v podzemí, kde čakali na Tvoj príchod.

Meravé sú Tvoje pocity. Ťažkopádny je Tvoj strach. Stráca sa línia medzi tým, kto si bol hore a kto si tu dolu. Cítiš ich hĺbku, začínaš rozumieť ich jazyku, ich výkrikom, ich bolesti. Vieš, že toto zdivočenie je len výsledokom bolesti zavrhnutia, ktorou sa tie roky živili. Ale ty si prišiel. Vykonal si púť, kde si zostúpil k nim. Aby si pochopil, aby si zvrátil tok dní, ktorý si nastolil vtedy. A tak premohnutý pocitom smútku a žiaľu, z bolesti, ktorou ste si v odlúčení prešli každý zvlášť, tečú Ti slzy hlbokého smútku a súcitu, k nim, k Tebe, k nej.

A ona už Ťa nedesí, ani neučí o Tebe. Láskavo sa na Teba pozerá, lebo vie. Vidí Tebou skrz, vie, kto si. A vie, že teraz to vieš aj Ty. Že si pochopil, že si sa ponoril, a blíži sa čas, kedy sa vynoríš, silnejší, než kedykoľvek predtým. S vojskom a priateľmi, ktorí sú Tebou, ktorí sú v Tebe, lojálne a navždy. Usmieva sa. Tvoja cesta temným lesom tvojho podzemia sa chýli ku koncu.

Aj ty ju už vidíš inak. Vidíš jej krásu a silu, krehkosť i nehu, démonickosť i vášeň, a nič z toho nie je ani dobré, ani zlé. Len je. Tou ktorá je, takou aká je. Plná a celistvá, život i smrť, v nekonečnom prepojení. Teraz vidíš jej pôvab naplno…

Tvoje oči si už zvykli na šero, a dokážu rozoznávať odtiene, dovtedy nepoznané. Tvoj zrak už nevidí len svetlo a tmu, ale všetko medzi tým. A pomaly, akokráčaš, vidíš medzi lístím v korunách hustých stromov, ako presvitá slnko. Prichádzaš k čistinám povrchu. Vraciaš sa späť, odkiaľ si zostúpil, ale nič už nebude také, ako bolo predtým. Stal si sa plným a úplným. Mozaika Tvojho bytia je bohatá o ďalšie kúsky Teba samého. A Ty vieš, že cesta nekončí, ale cesta práve začala…

A zároveň vieš, že tam v hlbinách, bude vždy ona, pozorujúca a chápavá, divoká i krutá, ak to život bude vyžadovať. Pripravená opäť ťa sprevádzať Tvojimi hlbinami, ak na ceste plnej ruchu a podnetov opäť stratíš smer. Cestou v hlbinách sa nesie ticho, aby si mohol počuť svoj vlastný hlas srdca, v odtieňoch šedi, aby si dokázal vidieť, čo je naozaj podstatné. Tak ak sa opäť zatúlaš alebo vydáš k hraniciam, ona tam bude, bude ťa čakať, s jemným pobavením na tvári.