Túžim po objatí starej ženy,
ktorá mi pošepká, že žijem život verný,
že moje tápanie je len zrením plodov,
že moje slzy stanú sa živou vodou.
Že je v poriadku nepatriť k davu,
že je podstatné zapájať svoju hlavu,
že nikdy nie som sama i keď sa najviac bojím,
že sú predomnou tí, čo tvorili cestu cestám mojim.
Že ma vidia, ochraňujú vo dne v noci,
pripravení zakročiť a byť nápomocní.
Že neexistuje zlý ani dobrý smer,
“…choď dieťa moje za srdcom a jemu ver,
máš v sebe múdrosť svojich dávnych matiek,
silu otcov i tajuplnosť lesných tetiek.
Nemôžeš stratiť žiaden zo svojich smerov,
tvoj kompas funguje, pokračuj dopredu s vierou,
hoci sa loďka zastaví uprosted mora,
len si dáva čas a tvory čarovné k tebe volá,
pripravené sprevádzať ťa na miesta sväté,
kde spoznáš seba, svoj zmysel v sebe i svete.”
Túžim po objatí, ktoré bude teplé a hrejivé,
s vôňou domova, živé a vábivé,
ktoré mi poleje všetky vädnúce korienky,
a zlatým svetlom zaleje spomienky.
Túžim cítiť ťa milá babička,
s tvojím vhľadom, ako žiť z ľahúčka,
iskru v tvojich očiach z života za životom,
čitajúc príbehy medzi riadkami tvojim okom,
ktoré vidí viac, než bežný tvor vie,
v ktorom príbeh ľudstva plynie a znie.
Teplo tvojho magického hlasu zaleje ma plne,
odovzdane ležiac ti na hrudi v teplej vlne,
s dôverou, že všetko žije v súlade s prírodou,
že neexistuje zlo, len smútok bez hlasov.
Že dokážem všetko, na čom mi záleží,
že nemôžem sa iba báť a žiť život vo veži,
hoc výhľad mi ponúkol možnosť dorásť v ženu,
teraz prišiel čas zísť na zem a započať premenu,
v kráľovnú svojich dní, pannu i milenku,
ženu tisícich podôb a predsa len jedinkú.
Uveriť v svetlo, ktoré môžem priniesť tomuto svetu,
vo farbách môjho príbehu, pádu i vzletu.
“Som v Tebe maličká, naveky vekov,
som tvoja babička, ty môj čarovný kvietok.”
Patrice Masaya 